Vôbec prvýkrát som videl koncert v tejto sále v takto komornom prostredí. Škoda, že sa to nakoniec nehralo na nádvorí Bratislavského hradu, pod otvoreným nebom. Malo by to úplne inú atmosféru. Hammel rozprával osvedčené vtipy a najlepší bigbítový gitarista Radim Hladík sa len ticho usmieval a hral. Vlastne som tam prišiel hlavne kvôli nemu... Aj keď nezahrali Sluneční hrob.
V jednom momente Hammel povedal, že mu to tu veľmi pripomína atmosféru čajov o piatej a že sa vlastne od tej doby veľa nezmenilo. Sála mu zatlieskala.
Vtedy som si spomenul na to ako sme šli z tejto sály spolu domov. Budú to už dva roky, boli sme tu na beánii. Po polnoci sme vyšli von, strašne mrzlo. Rozhorúčený som so zaklonenou hlavou vydýchol stĺpec pary. Ty si chcela ísť taxíkom, ale ja som ťa presvedčil, že peši po nábreží to bude krajšie.
Stromy boli úplne nahé a preto bolo celý čas vidieť pekne na hrad. Po pravej strane pomaly tiekol Dunaj, nad ktorým prevísal vysvietený Nový most. Čerstvo napadnutý sneh, na ktorom bolo zatiaľ otlačených iba zopár stôp od nočných chodcov príjemne pukal pod nohami. Až na sporadické okoloidúce auto bolo mesto tiché a prázdne.
Ruky som mal vrazené hlboko vo vreckách a v tenkých teniskách som okolo teba iba poskakoval, kým ty si pokojne kráčala. To preto, lebo mi bola zima, ale aj preto, lebo som ta nechcel chytiť za ruku alebo objať. Zo zababušenej tváre som videl iba tvoje veľké oči.
Rýchle som ti začal hovoriť o tom, ako mi táto atmosféra asociuje jednu skladbu z albumu Konvergencie. Je taká typicky zimná, vystupuje v nej detský spevácky zbor. V tom momente som si ju vedel v hlave celú vybaviť. V zapätí som hovoril o korze, koncertoch, bítových festivaloch a ty si len pritakávala. Trpezlivo. Bolo mi jasné, že zrovna toto si vtedy počuť nechcela.
Pár predo mnou sa k sebe nahol. On ju chytil za ruku a ona sa k nemu priblížila, aby ho jemne pobozkala na líce a potom sa oprela o jeho rameno. Možno by som ich v tej tme pozoroval aj ďalej, ale zacítil som tvoj pohľad. Sedela si vedľa mňa, ale ja som sa ti nechcel pozrieť do tváre. Uprene som sa pozeral pred seba. Hrali Baladu o smutnom Jánovi a ja som zrazu pocítil nutkanie chytiť ťa za ruku.
Nebola tam.
Otvoril som oči, pozrel na sedadlo vedľa seba - bolo prázdne.
Déjà vu.
Prepáč...
